Anna Záborská: Kultúra a civilizácia
Kultúra a civilizácia
Nikdy nie je ľahké pochopiť súčasnosť. Je to ako pozerať sa do ohňa - vidíte plamene a môžete ich veľmi dobre opísať. Ale neviete, či oheň urobil niekto, kto si chce uvariť večeru, alebo či ho zapálil blesk. A už vôbec nedokážete povedať, odkiaľ pochádza horiace drevo. Možno zo stromu, ktorý bol na tento účel vyrúbaný, ale možno sú to posledné zvyšky z vášho zničeného domu.
Oswald Spengler vo svojej knihe "Úpadok Západu" robí rozdiel medzi "kultúrami" a "civilizáciami". Civilizácia je to, čím sa stane kultúra, keď jej kreatívne impulzy vyvanú a zosilnie kritický impulz. Kultúra je niečím, čo sa ešte len stáva, civilizácia je to, čím sa už niečo stalo. Každá z civilizácií pochovala storočia duchovnej hĺbky tým, že predstavila svet racionálnym spôsobom - intelekt sa chopí vlády tam, keď sa duša vzdala.
Postmoderné chápanie sveta a všetkého, čo v ňom je obsiahnuté, ako sociálneho konštruktu, je rovnako protikresťanské ako anti-pohanské. Je to rezignácia. Ak neexistuje pravda, krása, či múdrosť, potom je možné všetko - ale v skutočnosti na ničom naozaj nezáleží. Spoločenské pravidlá už nie sú prostriedkami; stávajú sa cieľmi pri snahe o zladenie rôznych, často protichodných záujmov v spoločnosti.
Snaha vybudovať v tomto duchovnom relativizme jednu, zjednotenú Európu nemôže byť a nebude úspešná. Môžeme mať jednotný trh - ale nemôžeme mať jednu vládu, ak neexistujú žiadne základné hodnoty, ktoré je treba dodržiavať a zdieľať. Môžeme mať jednotnú menu - ale bez jednotnej fiškálnej politiky táto mena nemôže prežiť. A rozpočtové transfery z bohatých do chudobných regiónov sú nemožné bez skutočnej solidarity založenej na zdieľaných, spoločných hodnotách.
Preto je také dôležité hovoriť o kresťanstve, viere, svedomí a hodnotách. Nemôžeme nechať postmoderný relativizmus zničiť náš sen o Európe. Musíme brániť hodnoty, ktoré držia Európu pohromade, no musíme urobiť viac, než len to. Musíme presvedčiť našich občanov, že - na rozdiel od toho, čo hlásajú postmodernisti - na hodnotách záleží. Musíme občanom ukázať, že niektoré hodnoty sú pre nich lepšie, ako iné. A že Európa, ktorú chcú, nie je bez týchto hodnôt možná.
Oheň horí a my vidíme len plamene. Môžu len vyhrievať náš dom, alebo ho môžu spáliť do tla. Môžeme to ovplyvniť tým, že Európe pripomenieme, čím je a prečo je dôležité, aby to tak zostalo. Vtedy, a len vtedy, budeme schopní dokázať, že pán Spengler sa mýlil vo svojom proroctve o úpadku západnej civilizácie.
Architekt zjednotenej Európy Jean Monnet za princíp európskej integrácie zvolil postupnú integráciu jednotlivých sektorov. Integrácia medzi štátmi v jednom ekonomickom sektore totiž vytvára silné stimuly pre integráciu v ďalších sektoroch.
Ako integrácia pokračovala, európske inštitúcie sa stali silnejšími a nezávislejšími od členských štátov. Politická integrácia sa stala "nevyhnutným" vedľajším efektom integrácie v hospodárskych sektoroch.
Hospodárska kríza a následný nárast nezamestnanosti však vyvolali pochybnosti o budúcnosti európskej integrácie. Keďže ekonomika spomaľovala, mnohí občania si uvedomili, že spoločné európske inštitúcie a mena nie sú univerzálnym riešením každého problému. Prišli sme na križovatku.
Zakladajúci otcovia Európskych spoločenstiev - Schuman, Adenauer, DeGasperi - boli všetci praktizujúcimi katolíkmi. Kresťanské hodnoty pre nich predstavovali prirodzený východiskový bod politiky. Nie je žiadnym prekvapením, že prvé povojnové dohody boli zakotvené v morálnych zásadách. Prvý jednotný európsky trh s uhlím a oceľou nebol cieľom samým osebe, bol to nástroj udržateľného mieru.
Dnes sa atribúty inštitúcie - Európskej únie - propagujú ako hodnoty. No zatiaľ čo "staré" hodnoty boli hodnotami samými osebe, takzvané "nové" hodnoty takými nie sú. Mier je hodnota sama osebe - ale jednota môže byť pozitívna alebo negatívna v závislosti od toho, ako sa presadzuje. Sloboda spojená so zodpovednosťou je sama osebe pozitívnou hodnotou - no tolerancia môže otvoriť brány zlu. Politika, ktorá nie je inšpirovaná prirodzenými hodnotami, končí v relativizme, vďaka ktorému je pre politikov a občanov takmer nemožné vidieť rozdiel medzi dobrom a zlom.
Ak je všetko označované ako hodnota, potom sa pojem hodnoty stane prázdnym. Politika stráca schopnosť rozhodovať. V zahraničnej politike sme to videli v prípade Líbye, Egyptu, Tuniska, nedávno v Iraku a Sýrii. Podobne v Grécku sme videli, čo sa stane, keď sa skutočná hodnota, akou je solidarita, zmení na prázdne slovo.
Slávny skladateľ a básnik Bob Dylan spieva v jednej zo svojich piesní: "Viem, že to vyzerá, že sa pohybujem, ale stále stojím". Nesmieme zostať stáť na mieste, zatiaľ čo Európa sa posúva. Namiesto toho by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako sa dostať do čela a viesť tento pohyb.
Integrácia bez pevného základu, bez hodnôt, ktoré by boli viac, než len výsledkom prieskumu verejnej mienky, takáto integrácia je ako dom postavený na piesku. Keď príde búrka, dom sa zrúti. Ak jediná vec, ktorú máme ako Európania spoločné, je mena a dlhopisy, eurofondy a administratívne pravidlá, náš dom nepretrvá.